Serbske ludowe spiwy

Ha wopaki kamjenje na hruby bok

1. Wopaki kamenje na ’ruby bók!
Ńemo’ło holečo k lubemu pšińć.

2. Šje hórki a dółki je pšebjehała,
Swojeho lubeho ńenankała.

3. Šła je ta holička špacjerom
Po ’tej mi drozy mi šjerokej,

4. Po tej mi drozy mi šjerokej,
Po tej mi holi tej Dreždžanskej.

5. Tam je ju zetekał rajtarik
Na swojim ryzy mi koniku.

6. ›Dže sej špacjeruješ, holečo,
›Dže sej špacjeruješ, lubka moja?‹

7. »Špacjeruju sebi špacjeruju
»Swojeho lubeho pytać du.«

8. ›Twojeho lubeho derje znaju,
›Twój džjen je luby tam Dreždžanach.

9. ›’Łojička je jemu wošjeriła,
›Swjetły meč je jemu wozerzawił,‹

10. ›Wšitka je drasćička wobodŕena,
›Wšitke je ličko mu zbljedńene.‹

11. ›’Cešli ty nješto mu prajić dać,
›Ja ’cu mu swjeru šo sobuwzać.‹

12. »Tak weĺe hač tšepeĺčkow do Dreždžan je,
»Na kójždej tšepeĺčcy łopeško kće,«

13. »Na kojždym łopešku krepeĺka če,
»Tak weĺe mu dobreho wotemńe.

14. »Ńech je mu ’łojička wošjeriła,
»Ńech je mu swjetły meč wozerzawił,«

15. »Ńech je ša drasćička wobodŕena,
»Ńech je še ličko mu zbljedńene:«

16. »Ja ’cu mu byći tak stajnje swjerna,
»Jako ta lilija we tej wodži,«

17. »Jako ton pjesačk mi we tym morju,
»Jako to łopeško na tym dubi,«

18. »Jako to łopeško na tym dubi,
»Jako ta trawička pod tym dubom.«

19. ›Ńeznaješ, holečo, ryzy konja,
›Ńeznaješ, holečo, swjetłoh’ meča?‹

20. ›Ńeznaješ, holečo, swetłoh’ meča,
›Ńeznaješ, holečo, luboh’ swojoh’?‹

21. »Hejzo sym konika woteznała,
»Swjetłeho mečika ńespóznała,«

22. »Lubeho swojoh’ wjać ńeznaju,
»Wón je šón hinaši zwobĺekany,«

23. »Do lutoh’ čerwenoh’ čorlacha,
»Do lutoh’ zeĺenoh’ Brabanta;«

24. ›Do lutoh’ zeĺenoh’ Brabanta,
›Spodomny wšitkón na zemjanka.«

25. »Stuṕ mi, moje holečo, na mój meč,
›Z mojeho meča mi na konja,‹

26. ›Z mojeho meča mi na konja:
›Dokeliž dyrbiš njetk moja być.