Serbske ludowe spiwy

Ha wopaki kamjenje na hruby bok

1. Wopaki kamjenje na hruby bók!
Njemóhło holečo k lubemu přińć.

2. Wšě hórki a dołki je přeběhała,
swojeho lubeho njenan’kała.

3. Šła je ta holička špacěrom
po tej mi drozy mi šěrokej.

4. Po tej mi drozy mi šěrokej,
po tej mi holi tej Drježdźanskej.

5. Tam je ju zetekał rajtarik
na swojim ryzy mi koniku.

6. »Hdźe sej špacěruješ, holečo,
hdźe sej špacěruješ, lubka moja?«

7. »Špacěruju sebi, špacěruju,
swojeho lubeho pytać du.«

8. »Twojeho lubeho derje znaju,
twój dźěn je luby tam w Drježdźanach.

9. »Hłójička je jemu wošěriła,
swětły mječ je jemu wozerzawił.

10. Wšitka je drasćička wobodrjena,
wšitke je ličko mu zblědnjene.

11. Chceš-li ty něšto mu prajić dać,
ja chcu mu swěru wšo sobu wzać.«

12. »Tak wjele hač třepjelčkow do Drježdźan je,
na kóždej třepjelčcy łopješko kće.

13. Na kóždym łopješku krjepjelka ’če,
tak wjele mu dobreho wote mnje.

14. Njech je mu hłójička wošěriła,
njech je mu swětły mječ wozerzawił.

15. Njech je wša drasćička wobodrjena,
njech je wšě ličko mu zblědnjene:«

16. Ja chcu mu byći tak stajnje swěrna
jako ta lilija we tej wodźi.

17. Jako tón pěsačk mi we tym morju,
jako to łopješko na tym dubi.

18. Jako to łopješko na tym dubi,
jako ta trawička pod tym dubom.«

19. »Njeznaješ, holečo, ryzy konja,
njeznaješ, holečo, swětłoh mječa?

20. Njeznaješ, holečo, swětłoh mječa,
njeznaješ, holečo, luboh swojoh?«

21. »Hejzo sym konika woteznała,
swětłeho mječika njespóznała,

22. Lubeho swojoh wjac njeznaju.
Wón je wšón hinaši zwoblěkany

23. Do lutoh čerwjenoh čorlacha,
do lutoh zelenoh brabanta,

24. Do lutoh zelenoh brabanta,
spodomny wšitkón na zemjanka.«

25. »Stup mi, moje holečo, na mój mječ,
z mojeho mječa mi na konja.

26. Z mojeho mječa mi na konja,
dokeliž dyrbiš nětk moja być.